www.lacovlha.book.fr

e-mail: lacovlha@azet.sk

kontakt: mobil +421 905 633 435 Slovensko Bratislava

Udaje pre fotografovanie:

Farebné alebo čiernobiele fotky: oboje

Digitálne alebo klasicky: oboje

Interiér alebo exteriér: oboje

Moznosť atelieru: áno

Moznosť vizázistky: áno

Fotenie portrétu, fashion, glamour, akt, reportázna, svadobná fotografia.

Svadobný fotograf

Svadobný deň nafotim kdekoľvek, presne podľa Vaších predstáv v SR, ale aj mimo SR.

Pouzívam profesionálnu techniku značky Canon (21 Mpix.) a taktiez špičkove vysokosvetelné L. objektívy Canon.

Predstavujeme fotografa Ladislava Vlhu

Fotografovanie = maľovanie svetlom

Ladislav Vlha zvykne s básnickou licenciou hovoriť, ze fotografovanie je maľovanie svetlom. Venuje sa mu od svojich pätnástich rokov. Mladého chalana na fotografovanie zlákali odborné fotografické časopisy, ktoré sa mu dostali do rúk a svoje urobili aj výstavy fotografií, ktoré mal moznosť navštíviť. Prišiel, videl fotografiu... a uz sa z osídiel jej príťazlivosti nikdy nevyslobodil.
Jeho prvým fotoaparátom bol Flexaret, ktorý dostal od rodičov. Prvý film, ktorý si sám doma vyvolal, nafotil v zoologickej záhrade. Od roku 1973 sa začal pravidelne zúčastňovať súťazí na domácej, vtedy ešte česko-slovenskej pôde. Fotil zivot okolo seba, udalosti, ktoré sa odohrávali v jeho blízkosti, tak, ako po sebe nasledovali. Fotoaparát sa stal jeho kazdodenným spoločníkom. Rád si dozičil opojný pocit z vyvolávania čiernobielej fotografie. Prizeral sa, ako sa pred jeho očami rodí obrázok: Najprv vlozil negatív do zväčšovacieho prístroja, dal dolu do maskovacieho rámika vlozil fotopapier, presvetlil exponoval ho, vlozil do vývojky, prerušovača, ustálovača, a zazíval okamih napätia, aký obrázok sa vynorí... Čiernobiela fotografia podľa neho nestratila nič zo svojho čara. Ozajstní fajnšmekri dokážu oceniť jej kvality aj v časoch, ktorým vládne digitál. Nezostáva s týmto názorom osamotený. V podobnom duchu uvažujú aj jeho kamaráti z bratislavského klubu Black and White a mnoho anonymných obdivovateľov čiernobielej fotky a divákov. Keď mali nedávno pred rokom členovia klubu výstavu v bratislavskom Divadle a.ha, už v prvý deň, pred vernisážou , si jedna z návštevníčok chcela kúpiť jeho čiernobiely akt, ale musela si počkať až na jej skončenie, lebo ak by sa obrázky rozpredali, nemalo by čo visieť na stenách. Hoci istá časť mladých fotografov tvrdí, že čiernobiela fotografia je prežitkom, pre mnohých je naďalej silným fluidom. Vidno to aj na mnohých fotografických workshopoch, kde si mladí autori často nosia staré klasické fotoaparáty, ktoré zdedili po svojich rodičoch.
„S čiernobielou fotkou je to podobne ako s divadlom. Keď vznikol film a video, mnohí mu predpovedali zánik. Nestalo sa tak. To isté platí aj o fotografii. Mne vyhovujú obe cesty. Klasická i digitálna“, hovorí Ladislav Vlha.

Koníček, kôň, povolanie

Nie koníček, kôň, ale dnes je to uz povolanie. Keby fotografovanie nebola moja veľká láska, určite by som jej toľko neobetoval. S publikovaním v tlačených médiách mám už bohaté skúsenosti, viem aké nároky kladú na fotografa-novinára. Naďalej však budem robiť aj pre svoje potešenie, najmä umelecké fotografie, akty, experiment. Fotografia mi učarila tým, že ak sa vydarí, tak to, čo je na nej zostáva, i napriek pominuteľnosti času.“

Verše nenapísanej básne

Jeho tematický záber je široký – príroda, reportáž, zátišie, zvieratá, experiment, glamour, akt, portrét.
Robí svojím štýlom, chce sa odlíšiť od ostatných, mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého ho odborníci rozpoznajú. Reaguje na mnohé témy, ktoré vyhlasuje náš časopis Watt foto-video a v poslednom období žne jedno ocenenie za druhým. Minulý rok pri odovzdávaní cien štvrtého kola 3. ročníka fotosúťaže časopisu Watt foto-video, kde získal druhé miesto v kategórii Zvieratá, Ladislav Vlha pre náš časopis povedal, že verejnú prezentáciu ocenených prác pokladá za veľký prínos, lebo vyhlásené témy ho nútia venovať sa aj tým oblastiam, ktoré by inak obchádzal.
Čo sa podľa neho najťažšie fotografuje? Pri reportáži mu sám život prinesie záber do oka, treba len vystihnúť ten správny moment. Fotograf musí byť rýchly, pohotový, zbadať to, čo iní nevidia. Pri umeleckej fotke je to inak. Pred vašimi očami sa v skutočnosti nič nedeje, ale obrázok musí vyvolávať asociácie, byť podobenstvom, akýmsi veršom nenapísanej básne. Pri umeleckých aktoch sa snaží nasnímať modelku tak, aby zvýraznil to, čo je na nej najkrajšie. Používa techniku špeciálneho nasvietenia v totálnej tme a dlhú expozíciu. Niektoré časti ženského tela pritom nechá vyniknúť, niektoré ponechá skryté, aby žena na fotografii pôsobila záhadne. „Moje akty sú jemné, často sú to len torzá, pretože niektoré modelky sa hanbia. Stačí, keď je vidno siluetu, krásne ženské línie. Niektoré modelky sú prekvapené výsledným dojmom a hovoria mi: Ja som naozaj taká krásna? Beriem ženské telo ako artefakt krásy, nerobím nič šokujúce, provokujúce. Používam jemné nasvietenie, aby fotka pôsobila tajomne.“
Modelky vyberá náhodne. Niektoré mu odporučia priatelia, niektoré sa samy ponúknu za model, keď sa dozvedia, že robí akty. Fotenie aktov je zdĺhavé kvôli dlhému času expozície. Počas niekoľkých hodín práce vznikne len pár záberov.

Fotoaparát a ľudia

„Čiernobiela fotografia ma zaujíma aj preto, lebo divák sa pri nej dostane doprostred deja, jeho pozornosť zbytočne neodpútava farba. A na samotnom fotografovaní je očarujúce to, že stretávate ľudí. Nezáleží na tom, či je to modelka, rómsky chlapec, tanečnice, športovec , kňaz , chirurg pri operácii. Každé stretnutie vás obohacuje a posúva ďalej. Dokážem vytrvalo celé hodiny striehnuť na dobrý záber koní na Muránskej planine, dokážem sa s ľuďmi rozprávať tak, aby ma prijali a nevnímali, že držím v rukách fotoaparát. To sa mi podarilo aj pri fotografovaní Rómov na jednej púti. Celou cestou som sa s nimi rozprával, a keď som začal fotiť, vôbec si to neuvedomovali, správali sa celkom prirodzene. Vznikol veľmi spontánny záber, na ktorom jej cítiť uvoľnenú atmosféru, lebo na ňom niet nič aranžované. Aj pri portrétovaní sa snažím nadviazať rozhovor s tým, koho fotím, aby sa uvoľnil a otvoril sa mi. Bavíme sa na rôzne témy, ten človek zistí, že si máme čo spolu povedať a zbaví sa svojej kŕčovitej grimasy, akú má väčšina ľudí pri fotografovaní. Keď sa človek vyše tridsať rokov venuje fotografovaniu, tak musí mať fotku naozaj rád.

Text: Eva Muchová